Celé pôsobenie v Ratolesti bol jeden veľký zážitok.

Sústredenia, vystúpenia, ale aj samotné nácviky.

Najkrajší bol asi výlet do Prahy a súťaž v Prešove 🙂

Tak ja rád spomínam na každý zájazd, zažili sme tak kopec srandy či už s vedúcimi alebo medzi sebou a ešte festival Hrajte nam husličky, ktorý bol pre nás každoročnou a neoddeliteľnou súčasťou. Získavali sme tam nové kamarátstva s ostatnými súbormi

Keď sme v Prahe vo velkom zábavnom parku jazdili na obrovskej húsenkovej dráhe oblečení v krojoch ale najkrajšie zážitky sú zo spoločných sústredení boli sme super partia rada spomínam.

Bolo ich velaaa, ale velmi rada sponinam na sustredenia na Ruzinej

Byt clenom folklorneho suboru je jeden velky zazitok!

Ahojte, pamätám si sústredenie na Ružinej cez zimu. Milka s Katkou nás vytiahli na zamrznutú priehradu a tam sme sa všetci spolu korčuľovali. V noci nás starší počas spánku prišili o plachty, zubnou pastou natierali kľučky a robili sa samé zábavky. Na sústredení bola vždy sranda, ale aj makačka. Večer po tréningu bývalo prijímanie nových členov a ich krst. Skupinky si museli pripraviť nejaký program podľa zadania veducej. Následne nás krstili- natierali a dali jesť nejakú gebuzinu. Vždy sme prišli domov plný zážitkov. Pamätám si aj zájazd do Prahy. Bývali sme na hotely a myslím obedy sme nemali hradené, tak Katka, Milka a Vierka Libiaková st. nám vyvárali špagety na plynovej bombe v izbe a posielali nás kontrolovať či to necítiť na chodbe.

V Prahe som bola prvý krát na húsenkovej dráhe a stretli sme aj Dagmar Patrasovú.

Pomerne často sme chodili vystupovať do Viedne, tam sme vždy dostali fajné žemličky s rezňom.

Pamätám si vystúpenia cez zimu, nikdy som to neobľubovala, ale Jarko Hazlinger s Milkou pripravili krásny Vianočný koncert, s ktorým sme vystupovali v kostole Detve a Hriňovej. Milku Sekerešovú a Katku Hrončekovú mám vo svojom srdci navždy, boli inšpiratívne, veselé nesmierne šikovné. Ďakujem, že som mohla byť súčasťou ratolesťáckej rodiny.

No bolo asi 79 alebo 80 tom to som mal asi 13 rokov som bol asi na dve hodiny najmladší migrand v Belgicku kvôli jablkovemu šampónu mali sme asi 10 minút do odchodu autobusu keď som stretol Janka Goliana kontrasa a ten mal dve fľaše jablkového šampónu vysvetlil mi v ktorej drogerii ho našiel tak som tam rýchlo bežal našiel som a čakal pri pokladni kde sa predomnou začala hádať tetka s pokladnickou keď som zaplatil už bolo 10 minút po odchode autobusu keď som dobehol na miesto autobus tam už nebol oni ma tam zabudli tak som tam vošiel do nejakej budovy to bola asi dáka radnica a čítal som tam nástenky no keď si ma začali všímať nejaké sekretárky a niečo mi hovorili tak som im povedal oreuar lebo iba to som vedel a išiel som radšej von asi o dve hodiny sa vrátili pre mňa oni boli za ten čas na obede bol som hladný ale som mal 3 fľaše jablkoho šampónu potom doma som jednu fľašu predal bratranecovi ten mi dal 100 korún to mi zaplatilo aj tie dve a tak som bol aspoň na dve hodiny biely migrant v Bruseli

Moja mama ma vždy vysrihala na chlapca,takže som nebola zaradená do žiadneho tanca, pretože mi nemali kde pripnúť mašľu a nehodila som sa do ich kontexu.Bola som nešťastná a nechcela som už do súboru chodiť, pretože som samozrejme nevedela príčinu,prečo ma nikdy nedali do tanca. Až keď sa mama išla informovať, že čo sa deje,bola oboznámená,že prečo netancujem v žiadnom tanci.Potom som už prestala do súboru chodiť,ale som sa naučila tanečné prvky, vďaka vtedajším vedúcim.Igor Krista a Zuzana Daumová

Krásne fotenie v zime na Stavenisku. Pozeranie a skušanie Rodnej zemi s Milkou.

Do súboru ma asi v r. 1982 nahovorila Milka Sekerešová ako speváčku po úspechu na Spievankach. Postupne som prešla od spevu k tancovaniu. Tak sa zo mňa stala súboristka a pokračovala som po Ratolesti v Podpoľanci. Nebyť Milky, možno by som nikdy netancovala, som jej vďačná. Super boli sústredenia na Ružinej. Boli to roky 1982-1987

Príbehov a zážitkov v DFS Ratolesť bolo neúrekom, boli sme super kolektív a niektoré priateľstvá vydržali do dnes.

Ale keď sme boli na tom sústredení hore na tej základni čo si tak najviac pamätám, že sme sa tam dávali tak dokopy, lebo to som akurát prišiel, ma učili Melišky hrať karty, kto prehrá sa bozkáva. To som mal 12 rokov, tak Hela Golianka ma učila sa bozkávať.

Mne bol ten Jaro Marunčiak taký najbližší. On vlastne bol jediný, ktorý nebol detvanec. Ale od začiatku sa proste v tom kolektíve, ja neviem či bol najväčší čirkáš alebo proste ako by som to nazvala. Nikdy neprevyšoval výškou ale všetci ho brali ako tie ratolesti, že sa vedeli tešiť z tej spolupráce.

Jarko Hazlinger – Dodnes si pamätám, že nejaký slovák tam žil v tom Belgicku a veľmi veľmi chcel aby som tam ostal. Veľmi, tak veľmi prehováral neviem koho z tých vedúcich tak potom si dávali na mňa pozor aby som tam neostal.

Pamätám si ako sme opekali párky na ohrievači, alebo podpálili miestnosť na Stavanisku a išli na vystúpenie do Belgicka.

Najprv sme boli ako deti v Ratolesti a Milka s Katkou nás strážili v noci, keď sme boli niekde ubytovaní , aby sme nebehali za tými dievčatami na tie ich izby. A potom ako sme boli starší tak oni prišli k nám, že poďte nám pomôcť strážiť tých ostatných chlapcov aby nechodili za dievčatami na izby, no tak my sme potom už dobre no tak nebudeme ani my chodiť a už sme boli teda akože súčasť s tým vedením toho súboru.

Boli sme v Maďarsku a boli sme po rodinách porozdeľovaný, čiže v rodinách sme spali ja som spal s Ľubom ako inak teda dvojka boli no a už sme ráno hrali a tak pri plote a trošku nás tak začalo kývať. A Jožko Mackov sa spytuje čo ste raňajkovali, chleba s maslom a čo ešte, klobásu, a čo ešte čereš pálenku. No to som chcel počuť.

No a potom bolo ešte ďalšie krásne obdobie s Ratolesťou keď ma Milka poprosila aby som viedol tretiu generáciu Detvančeka a pre mňa to bola možnosť vyskúšať si také tie experimentálne si niečo napísať alebo vyskúšať a pamätám si to ako dnes vlastne Jožko Berky Púčik, Miro Uhrič, Peter Konôpka to boli huslisti, Julo Felbaba čo teraz so mnou hráva hral na viole, Maťo Budinský cimbal a Stano Helienek hral basu. A to bola radosť robiť lebo oni chceli veľmi chceli. Boli tak zapálení, že čokoľvek sme niekde počuli videli alebo započuli trošku už sme to chceli hrať a už to chceli že poďme to urobiť takto a takto.

Ratolesť veľmi úzko bola spojená so súborom Detva a my už aj keď sme hrali pre súbor Detva, furt sme boli pre Milku ešte tie deti tie Ratolesti a krásny projekt alebo krásny program bol Vianoce v Detve, keď sme s Milkou urobili prvýkrát v podstate velikánsky sviatok vianočných piesní. Kde účinkovala Ratolesť všetci tí speváci a speváčikovia a ženská spevácka skupina a dievčatá a chlapci zo súboru Detva. To bol sviatok vianočný a keď sme to nahrávali tak režisér v Bystrici hovorí, že to je taká krásna suita, že to tak pekne krásne nadväzuje na seba, že ide to a musím povedať, že to je vďaka Milky Sekerešovej, ktorá vybrala tie pesničky. Áno, kopírovali sme časť polnočnej omši, ktorá sa robí a hráva v Detve, ale povýšili sme to na orchester sláčikový, kde vlastne boli chlapci z Ratolesti, teda z Detvančeka tretia generácia. Roman Berky dal ďalšie muzičky neviem či sa nevolali čučoriedka či ako to mali názov. Veľmi krásny vkusný koncert kde sa ukázala tá krása toho podpolianského spevu, podpolianskej takej úcty k tomuto sviatku vianočnému. Prešli sme to vlastne všetko od Lucie až po Troch kráľov. Veľmi rád na to spomínam.